SNP: Tváre hrdinov druhej svetovej vojny zostanú zachytené na fotografii

Mladí fotografi Jaroslav Žiak a Šymon Kliman prostredníctvom fotografií dokumentujú nielen ich súčasný vzhľad, ale aj ich životné príbehy. Kým Žiak fotografuje celé postavy veteránov, Kliman sa sústreďuje na tváre partizánov.

Obaja fotografi majú len o niekoľko rokov viac, ako majú ich hrdinovia na fotografiách v čase druhej svetovej vojny. Za každou fotografiou je príbeh, na ktorý sa nezabúda.

\"Raz mi moja babička povedala krásnu vec: \'Paradoxom staroby je, že máte odpovede na všetky otázky, ale nikto vás už nepočúva\'. Partizáni sú podľa mňa \'slovenskí národní hrdinovia\' – iba vďaka nim sme neprehrali druhú svetovú vojnu, \" hovorí Kliman. Podľa neho by mal o nich vedieť celý národ, hoci sú to obyčajní ľudia.

Vtedy 24-ročná Marta Eisenhutová spomína, ako na ňu Nemci strieľali počas úteku. Štefan Fajnor mal 22 rokov, keď počas výsluchu dvakrát omdlel, pretože ho bili. O dva roky mladší Samuel Baran s veľkým šťastím prežil, keď ho pri prepade zasiahla nemecká guľka do zásobníka na hrudi. S podobnými príbehmi sa Kliman i Žiak stretávajú pri každom fotografovaní.

Žiak nefotí len partizánov, ale aj letcov či väzňov koncentračných táborov, zasadzuje ich do reálneho prostredia a konfrontuje hrdinov s každodenným životom. \"Fotografoval som Jozefa Jendrušaka pod pamätníkom v Liptovskom Mikuláši, priamo počas osláv oslobodenia, súčasťou záberu boli náhodou i ruskí kadeti, ktorí čakali na svoj part... Zaujali ma položené hudobné nástroje na tráve a čakanie na povel od svojho \'veliteľa\'. Náhle skončila hudba sprevádzajúca kladenie vencov a začala znieť slovenská štátna hymna, \" vysvetľuje Žiak pre TASR vznik jednej zo svojich fotografií a dodáva: \"Vzápätí pán Jendrušak zasalutoval, čím vznikla situácia, ktorú som pri portrétovaní doposiaľ nepoznal. V rýchlosti som nevedel, či môžem alebo nemôžem fotografovať, či sa to patrí alebo nie. Náhle som sa rozhodol pre okamžité fotenie aj vďaka zaujímavému pohľadu troch kadetov, ktorých taktiež zaujala vzniknutá situácia, \" spresňuje.

Pri fotografovaní sa Žiak snaží využívať aj prostredie, ktoré dodáva nové významy a súvislosti. Napríklad Štefan Palovič bol letcom a pri fotografovaní spomínal, ako prežil bombardovanie. Dodnes má zdravotné následky. \"Veľmi ma potešil jeho ďakovný list za fotografiu, ktorú som mu poslal, \" hovorí Žiak.

\"Niekedy sa stretávam s príbehmi, ktoré sa mi hlboko vryjú do pamäte, \" rozpráva fotograf. Vo svojom projekte má zaznamenaných viac ako 130 priamych účastníkov druhej svetovej vojny. Väčšinu z nich pred tým, ako ich oslovil, nepoznal.

\"Ale napríklad pri portrétovaní partizánky Katky som mal dojem, že túto pani už odniekiaľ poznám. Nafotografoval som niekoľko záberov a poznamenal si meno. Vôbec som netušil, koho sa podarilo naportrétovať v rýchlosti prebiehajúcich udalostí minuloročných osláv 65. výročia SNP, \" spomína s tým, že až pri ceste domov, vo vlaku pri študovaní propagačného materiálu ostal v údive, že fotil známu osobnosť. Pani Edita Ernst-Drori žije v Izraeli a tak na Slovensku nie je často. \"Bola to znova jedna z tých úžasných náhodných situácií, \" hodnotí Žiak.

\"Nahrávam s nimi rozhovory a snažím sa znova priniesť ich príbeh a dostať ho bližšie k ľuďom. Aby sme na nich nezabudli a aby ich potomkovia mali byť na čo hrdí, \" dodáva Kliman s tým, že tváre partizánov odrážajú dávnu minulosť, na ktorú sa nedá zabudnúť. Preto si zvolil veľký formát fotografie, aby to bolo viditeľnejšie.

Ďalší z partizánov na Klimanových fotografiách, Ivan Glesk mal 16 rokov a videl popravu svojho rovesníka. Iné pocity počas Slovenského národného povstania prežíval 18-ročný Vladimír Babnič, 22-ročný Ondrej Baláž a ďalší, ktorí riskovali životy. Ich skúsenosti, na ktoré sa nedá zabudnúť, sú zapísané vo vráskach a očiach bývalých partizánov.